Nothing but the heartache

Cestou domov, kráčajúc po zaprášených chodníkoch prostého bratislavského centra, mala som pocit, že moju dušu roztrhne tá nechutne silná a protivná emócia klamlivej ilúzie, ktorá stále človeku dodáva tú neoblomnú nádej, že všetko bude tak ako si predstavuje...pretože som si v okamihu pravdy, ktorý ma zrazu nečakane objal a takmer pridusil, uvedomila, že nič na svete nie je tak ako chcem...a načo by aj bolo...moje oči nebadane vlhli, no keď sa slza dopracovala k okrajom viečok, dlhú chvíľu čakala, kým sa zaleskne v svetle nočných lámp. Nemôžem! Aj keď mi bolo jedno, či ma vidí ujo predávajúci poblíž noviny, či si o mne budú šuškať tie dievčatá po mojej pravici, všetko mi bolo jedno. Odháňala som ich vážnym pohľadom, prezrádzajúcim bolesť, smútok, žiaľ, čokoľvek čo ich odradí priblížiť sa ku mne. Nech si myslia čo chcú, hlavne nech sa tvária, že nič nevidia...raz to predsa muselo prísť. Bude to tak lepšie. Zajtra bude všetko iné. Autá stojace na chodníku pri ceste sa budú tváriť, akoby tam nestáli, keď som okolo nich v záchvate svojho citového konca prechádzala tmavou uličkou...Ráno ma budú vítať s novým dňom a želať mi všetko len to najlepšie...budem cítiť stratu...budem smutná...a nová...budem rozmýšľať ako to všetko skĺbiť tak, aby to šlo...deň si budem krátiť rozjímaním o tom, aké by to bolo, keby som sa neopúšťala a bojovala...budem to ľutovať. No možno nie tak dlho. Musím totiž ísť ďalej.

xxx

You see the cripple dance
Pay your money, baby
Now's your chance
Eyes like cyanide

I am so dumb
Just beam me up
I've had it all forever
I've had enough

Remember, you promised me
I'm dying, I'm dying, please
I want to, I need to be
Under your skin

Our love is quicksand
So easy to drown
They steal the gravity, yeah
From moving ground

Remember, you promised me
I'm dying, I'm dying, please
I want to, I need to be
Under your skin

And now I understand
You leave with everything
You leave with everything I am
Withering

And now I know that love is dead
You've come to bury me
There's nothing left here to pretend
Anything

Remember, you promised me
I'm dying, I'm dying, please
I want to, I need to be
Under your skin

I'm dying, I'm dying, please
Under your skin

Under your skin

Tu a teraz

Necítim sa.

Nič.

Iba som.

Mám rada.

A zároveň nie.

Ale len kvôli sebe.

Som iná ako som chcela byť.

A neviem sa brániť.

Užívam si.

Naplno?

Nie.

Aj keď...

Môžem.

Smutná?

Nie.

Ľutujem?

Mám čo.

Ale nepotrebujem.

Ľudia robia chyby.

Alebo som víťaz?

V niečom možno áno.

Viem milovať.

Aj keď v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

xxx U fUcKiNg LoOsEr xxx

HaTe MySeLf AnD wAnT tO fUcK eVeRyThInG.

Rozhovor

Je mi zima. Som v tmavej miestnosti a jediný, kto mi robí spoločnosť je môj imaginárny priateľ. Viem, že je tu so mnou. Cítim ako sa na mňa pozerá, počujem jeho hlas...Rozpráva mi o skazenom svete. Vraj ho zvnútra požierajú červy. Červy, o ktorých nik ani netuší, no jedného dňa sa dostanú na povrch a potom si ľudia v panike budú pred nimi hľadať úkryt, dúfajúc, že ich nenájdu. Pýtam sa ho, kedy sa to stane. Nechce mi to povedať. Nalieham naňho. Som zvedavá. Zrazu zmení tému. Stále však rozpráva o budúcnosti. Rozpráva o ľuďoch, ktorých mám rada. Rozpráva o mne. Snažím sa ho zastaviť. „Nie teraz! Nechcem počuť ako dopadnem. Nie! Nehovor mi to!“ No on stále točí a točí a ja ho začínam nenávidieť. Neviem, čo mám robiť. Ako ho poslať preč, ako mu vysvetliť, aby mi dal pokoj...Zrazu sa odmlčí. „Odišiel?“ myslím si v duchu. Som sama. V rozčúlení som si neuvedomila, že počuje každú moju myšlienku. Vie, že som ho znenávidela...už sa možno nikdy nevráti...začína mi byť smutno. Sústredím sa, aby znovu prišiel. Stále je mi zima. To značí, že je asi so mnou. Len sa urazil a robí sa, že tu nie je...asi by sa mu nepáčilo, keby som mu porozprávala svoju teóriu o konci. O tom ako prídu obrovitánski Ronaldovia McDonaldovia a rozšliapu všetky domy jeden po druhom...nebo bude červené a strašidelné a odvšadiaľ sa bude ozývať ľudský plač.. taký bezvýznamný.. Pokryjeme slzami strachu všetky chodníky. Budeme ľutovať, že sme nerurobili veci, ktoré sme vždy chceli. A Ronaldovia so svojím zlovestným úsmevom, ktorý dlhé roky symbolizoval radosť z príjemnej chvíle strávenej s deťmi pri BigMacu, budú búrať a ničiť a vraždiť...
„To sa ti snívalo?“
„Čo? Počujem dobre? Môj imaginárny priateľ je tu!! Dokonca ho zaujíma ako som prišla k Ronaldom...Tak a teraz budem rozprávať ja........“

Óda na cigarety

Jedna ciga, druhá ciga,
dym z nich sa vždy krásne dýcha.
Taká malá závislosť,
hneď ma prejde všetka zlosť.
Ruky sa mi od vzrušenia trasú,
vidím v nich dnes svoju spásu.
Nikotín mi v krvi prúdi,
je mi jedno, ak ma niekto za to súdi.
Poviem iba: "Ber a pál,
cigarety Boh nám dal."

PUNKY

Dopis na rozlúčku

"Tento odkaz by nemalo byť ťažké pochopiť. Ukázalo sa, že všetky varovné signály punk rocku a hrozby za všetky tie roky od doby, kedy som sa prvýkrát zoznámil s , nazvime to, etikou spojenou s nezávislosťou a bol prijatý do vašej komunity, sú viac než pravda. Už dva roky som nezažil vzrušenie z posluchu ani skladania hudby a vlastne som s potešením ani nič poriadne nenapísal. Mám z toho nepopísateľný pocit viny. Keď napríklad odídeme z pódia, zhasnú svetlá a dav začne revať ako šialený, nerobí to so mnou to, čo to robilo s Freddiem Mercurym, ktorý zdá sa miloval a tešil sa z toho, keď mu dav prejavil lásku a obdiv...toto je niečo, čo strašne obdivujem a závidím druhým. Skutočnosť je taká, že vás nedokážem oblbovať, nikoho. Nebolo by to proste fér, ani voči vám, ani voči mne. Najhorší zločin, aký si dokážem predstaviť, by bolo robiť z ľudí blbcov - hrať to na nich a predstierať, že sa stopercentne bavíte. Niekedy mám pocit, že by som si mal oraziť štikačku, kým výjdem na pódium. Skúšal som urobiť všetko preto, aby ma to tešilo, a aj ma to teší. Bože, ver mi, že tomu tak je. Ale nestačí to. Teší ma, že som zapôsobil alebo že sme zapôsobili na mnoho ľudí a pobavili ich. Asi patrím medzi tých narcistov, ktorí sa dokážu z niečoho tešiť, iba keď sú sami. Som veľmi citlivý. Musím byť trochu otupelý, aby som sa dokázal nadchnúť tak, ako keď som bol malý. Na posledných troch šnúrach som si vážil všetkých ľudí, ktorých osobne poznám, pocit viny voči druhým alebo empatiu nedokážem dať najavo. Dobro je v každom z nás a ja proste ľudí až príliš milujem...tak veľmi, že som z toho úkrutne smutný, som smutné precitlivelé a neciteľné božie hoviedko narodené v znamení Rýb. Neviem. Mal som sa dobre - veľmi dobre - a som za to vďačný. Ale v siedmich rokoch som začal nenávidieť všetkých ľudí, pretože sa mi zdalo, že je pre nich všetko tak ľahké a dokážu sa vžiť do pocitov druhých...len preto, že ľudí príliš milujem a cítim s nimi. Ďakujem vám všetkým z diery svojho žalúdku, ktorý páli a neznesiteľne bolí, za vaše dopisy a záujem v posledných rokoch. Som strašne nevyrovnaný a náladový človek a už zo mňa vyprchalo nadšenie. Tak si zapamätajte, že je lepšie vyhasnúť, než pomaly chradnúť. Pokoj, lásku, pochopenie." KURT COBAIN

Pot zabiják

Lúče slnka prenikajú cez okno autobusu a jemne sa dotýkajú môjho spoteného, lepkavého tela. Každou sekundou narastá ich intenzita. Pot mi steká po tvári...po chrbte...po bruchu...k panve a tenkým pramienkom až k zemi. Ľudia okolo mňa sú na tom rovnako. Každý sedí vo svojej vlastnej kaluži potu, ktorá sa neustále zväčšuje, až sa napokon pomaly spájajú do jedného obrovského potného jazierka. Zrazu si začíname uvedomovať, že ak sa neprestaneme potiť, utopíme sa. V autobuse sa šíri panika. Šofér nedokáže zabrzdiť. Všetko je zaliate potom. Okná sa otvoriť nedajú a klimatizácia, ktorá by nás ochladila, je pokazená...Jeden po druhom umierame. Najprv neplavci a malé deti. Pot mi siaha po bradu. Hladina sa postupne zvyšuje. Onedlho sa udusím! Zdvíha sa mi žalúdok. Snažím sa čo najdlhšie udržať pri vedomí. Plávam v pote a plačem. Všetko sa posralo! Ešte nechcem umrieť! Zachráňte ma! Nič. Ticho prerušuje len tlmený hukot motora. Pot mi upcháva nosné dierky a ja sa zmierujem s tým, že si už nikdy nezapálim cigu ku káve...

Kerouacovo znovuzrodenie

"Na krátky okamih som dospel do extázy, do akej som vždy chcel dospieť, do extázy, ktorá bola dokonalým prekročením hranice plynúceho času do bezčasových odtieňov, úžasom nad pustotou a bezútešnosťou ríše smrteľníkov, pocitom, že smrť ma kope do nôh, aby som sa pohol ďalej, sama poháňaná iným prízrakom, a sám sa teda náhlim k mostíku, z ktorého vzlietajú všetci anjeli do posvätného prázdna nestvorených priestorov; mocným a nepredstaviteľným vyžarovaním v oslnivej podstate Duševna a nespočetnými lotosovými krajinami, ktoré sa roztvárajú na čarovných krídlach nebeských motýľov. Počul som neopísateľný búrlivý rev, ktorý mi neprechádzal uchom, ale bol všade naokolo a nemal nič spoločné so zvukmi. Uvedomoval som si, že som zomrel a nespočetne ráz som sa znovuzrodil, ale ani na jedno z tých znovuzrodení som sa nepamätal, lebo prechody od života k smrti a späť plynú tak prízračne ľahučko, len také kúzelnícke nič, ako miliónkrát zaspať a prebudiť sa v absolútnej mimovoľnosti a hlbokej nevedomosti o tom, že sa to deje. Uvedomoval som si, že toto čerenie života a smrti sa odohráva len vďaka stabilnosti najvnútornejšieho Duševna, ako keď po čistej, zrkadlovej hladine prebehne vánok. Pociťoval som sladké, kolísavé blaho ako po veľkej dávke heroínu, vpichnutého do žily, ako po dúšku vína v podvečer, ktorý človeka celého rozochveje. Mravčilo mi v nohách. Myslel som, že už-už zomriem. Ale smrť sa nekonala."

(Jack Kerouac, Na Ceste)

Keď sa nenávidím

Prichádza to na mňa zriedka, zväčša v alkoholom opojenej chvíli, keď triezva myseľ sladko spí a na povrch sa derie moje druhé ja. To citlivé a zraniteľné, to pesimistické a kritické, to egoistické, ktoré berie ohľad len a len na seba. Vtedy stačí aj maličkosť a vnútro mi exploduje, nedokážem ho ovládnuť, skrátka ´teloo...si so mnou robiii...čo chcee´. Som to naozaj ja? Som takáto? S nepríčetným výrazom v tvári sa snažím sama sebe vysvetliť svoje správanie. Why all theese stupid things? Ak moja duša uhorí raz v pekelných ohňoch, budem vedieť za čo to bolo. Podnikám so slzami v očiach exkurziu po byte a ničím všetko okolo čoho v zúrivosti prejdem. Včera to schytali plagáty na dverách. Čo už, lepiacu pásku vynašli. Najviac som sa však vydesila, keď som ráno našla na kuchynskej linke nožík. Pamätám si ten pocit, keď som sa jednej noci rezala a ako sa mi vtedy strašne uľavilo. Včera sa mi na chvíľu vrátila túžba po tom pocite. Svoj plán som však nestihla zrealizovať, lebo som si vybila všetku energiu šialeným trieskaním dverí a vrieskaním na svojich. Niekedy si pripadám, že som zrelá do kazajky. A že v dvacine človeka prechádza puberta. Hlúpa lož. A alkohol je metla ľudstva.


glitter-graphics.com

DoN´t WaNt

nechcem toto ani tamto,
nechcem to hneď ani zajtra,
nechcem, nemôžem, počkám, sa premôžem.

nechcem teba ani jeho,
nechcem seba, nechcem byť tou,
nechcem, netreba, žiadna potreba.

nechcem chcieť, seba vraždiť,
nechcem zbohom ani navždy,
nechcem, nemusím, všetko zadusím.

a keď raz prídeš a povieš, že chceš,
každopádne ´kujem neprosím´....

Môj otčenáš

Sexuchtivé kraby derú sa mi z rozbitého srdca.
niekde tam uprostred hrude...ťuk ťuk...
Mám málo času, ale zostávam pokojná
...sama so sebou...nerušená...
tichá nedočkavosť
Posledné sekundy...
nevinnosť padá z tela ako omietka
Pomalé kroky...
Ležiac na studenej zemi cítim, že prichádza.
A s ním...ponáram sa do najhlbších hĺbok
a zároveň vzlietam do obrovskej výšky..
a nakoniec...na prsiach mi spí...
on, ktorý ma splodil.

Myšlienka

Prečo je niekedy všetko tak zamotané,
prečo sa ľudia navzájom rania a potom to ľutujú,
prečo sa boja, prečo sa klamú a potom hľadajú k sebe cestu,
chcú všetko napraviť a zisťujú, že je kurva už neskoro...

...

Chytá ma múza. Geniálne. Cítim sa ako čistá energia. Nič ma nebrzdí. Dokonca ani moje telo, ktoré síce údajne umožňuje čokoľvek, čo si jedna bytosť zmyslí...bohužiaľ nemám za sebou toľko psychického tréningu, aby som to dokázala...a napriek tomu zase plávam v inej sfére. Ani si neuvedomujem, že práve ťukám do klávesnice. Ako vo filme. Čas neúprosne beží a môj život sa nevedomky skracuje. Načo sa nad tým zamýšľať, keď ma ešte neseká v krížoch a nemám plný fejs vrások. Nechcem, aby to prišlo. Aj keď je to prirodzený proces. Najradšej by som vymyslela nejakú drogu, ktorá by mne a môjmu srdcu milým umožnila zostať stále mladými.

Nechoďte ku mne, ale keď prídete

Hej iste, budem doma ak len nebudem vonku,
neklopte ak sa nesvieti
alebo počujete hlasy alebo
keby som čítal Prousta,
ak mi niekto zasunie Prousta pod dvere,
ale nepožičiavam peniaze či telefón
alebo to čo ešte zostalo z môjho voza,
hoci môžete dostať včerajšie noviny,
starú košeľu či chlieb so salámou
alebo nocľah na gauči,
ak nevykrikujete zo sna,
rozprávať o sebe môžete,
to je v poriadku,
všetci prežívame ťažké časy,
ibaže ja sa nepokúšam založiť si rodinu,
absolvovať Harvard
alebo kúpiť si poľovnícku usadlosť,
nemám vysoké ambície,
skúšam sa len udržať nad hladinou
trochu dlhšie...
Teda ak niekedy zaklopete
a ja neodpoviem
a nebude u mňa nejaká žena,
možno mám rozbitú hubu
a čakám telegram
alebo naháňam motýle na
tapete, chcem povedať,
že ak neodpoviem,
neodpoviem, a dôvodom je,
že ešte niesom prichystaný zabiť vás
alebo vás milovať, alebo dokonca chápať.
To znamená, že sa mi nechce rozprávať,
mám kopu roboty, som šialený, je mi fajn
alebo budem možno naťahovať povraz,
tak keby aj bolo rozsvietené
a počuli by ste zvuky
ako keď sa dýcha alebo modlí alebo spieva,
hrá rádio, či sa kotúľajú kocky
alebo sa píše na stroji,
vypadnite, nie je na to deň,
noc, hodina..
niežeby som nevedel byť zdvorilý,
nechcem ublížiť ničomu, ani chrobákovi nie,
ale občas zhromažďujem čosi ako dôkazy,
ktoré je namáhavé roztriediť
a vaše modré oči, určite budú modré
a vaše vlasy, ak ešte nejaké máte
a vaša myseľ - nemôžu vojsť,
kým nieje povraz odrezaný alebo zauzlený
alebo kým sa neoholím
v nových zrkadlách
alebo kým sa svet nezastaví alebo neotvorí
navždy.

(milovaný Buki)

Odpálenááá

Veľa vecí som chcela poznamenať. Napríklad, že som šťastnááá. Nemám na to vlastne žiaden pádny dôvod, no keď si zhodnotím všetky tie záležitosti, ktoré tak dlho omínali a ruinovali môj život... počúvam hudbu a mám takú eufóriu, až z toho zomieram. Možno dočasná vec.. Čo sa týka eufórie, tak určite, ale nedá sa! To, ako som prežívala dnešný deň, sa zapísalo do mojej histórie. A ďakujem človeku, čo to zapríčinil, i keď o tom nemá ani poňatia. Ale to je fuk. Ďakujem!

Najkratšia (alebo najkrajšia???) rozprávka na svete

Kde bolo tam bolo, spýtalo sa raz jedno dievča chlapca:

"Chceš si ma vziať za ženu?"

Chlapec povedal: "Nie."

A dievča žilo šťastne na veky vekov, chodilo nakupovať, tancovať, cestovalo, malo kopu priateľov, pilo martini, vždy malo čistý dom a NIKDY nemuselo variť.

Koniec.

:)))

Philosophic Advice

He who knows not, and knows not that he knows not; he is a fool, shun him.
He who knows not, and knows that he knows not; he is simple, teach him.
He who knows, and knows not that he knows; he is asleep, wake him.
He who knows, and knows that he knows; he is wise, follow him.

Drahá sestra Mit

Odjakživa moja susedka, dobrá priateľka, niečo ako younger sis´. Tak ako mám Adi, mala som vždy po ruke aj ju. Už 18 rokov nás od seba delí len jedna stena. Keď som niečo potrebovala (kľudne aj malichernosť ako zubnú pastu alebo šampón), vždy tu bola a keď niečo potrebovala ona, vždy som tu bola ja. S ňou sa mi spája prevažná väčšina môjho detstva. Odmalička sme skoro každý víkend chodili ku nim na chatu, hrávali sa s barbinami (Adi totiž strašne znervózňovalo, že som ich vždy obliekla naopak...), strašili sa, spoločné oslavy, ´Silvestrovské programy´(Mr. President 4ever;) a keď sme trošku vyrástli, tak depky a koncerty, chlastali sme a ohovárali dlhodielskych tajpkov (viď Hovado s náhrdelníkom a mnoho ďalších). Keď som sa vymkla, stačilo preliezť cez ich balkón k nám domov a bolo. Dnes ráno som sa dopočula, že sa sťahujú. Síce len o 2 bloky ďalej, no aj tak...divný pocit. Aj by som sa rozrevala, ale nechcem to preháňať. Viem, že ju nestratím, ale bude mi tu chýbať. Ktovie ako často budeme spolu...budú mi chýbať tie rána s huslami (ujo je huslista), záchvaty smiechu a "hádky" keď vytočená Mit jačala na fotra a my sme všetko zreteľne počuli. Proste kopa srandy. Alebo bizooon rulez... A viete, čo je najlepšie? Že sa na ich miesto má nasťahovať nejaký mladý neurochirurg!! Preboha... Ja nechcem žiadneho iného suseda! Už nepostačí pár krokov naboso, už sa budem musieť obúvať a obliekať, keď jej budem chcieť zazvoniť... už žiadne pyžamové sesion:( smutná som.

Thanx for all :)

Ďakujem Adrienne, že je stále pri mne... aj napriek všetkým leukémiám sveta ;)

Ďakujem Eugisovi za všetky tie haluze, že je vtipný, aj keď nechce a dá sa s ním geniálne pokecať.

Ďakujem Gabique za rozhovory o penisoch, filozofické úvahy a chrup-humor :D

Ďakujem Marylis, že si mám s kým omínať vlasy :) a hocikedy sa spontánne ožrať.

Ďakujem Shaney za jej optimizmus a vybuchy smiechu, ktoré keď počujem, hneď ma prejdú všetky depky. A jasné, tiež za SOS...


Ľúbim vás deti moje ;)

Ominačný deň

Mozog sa snaží nemyslieť...
Srdce už nebije...
Duša voľne lieta...

Jediné, čo však zomiera, sú moje pocity k Tebe.
Rozmýšľam bez mysle, žijem bez srdca, vnímam bez duše.
Ale stále som tu s Tebou.
Ak chceš...

Ošúpaný lak na nechtoch.
Tvoj hlas...
Stále počujem, aj keď tu nie si...

Čiernobiela tvár.
Každá polovica iná.
Ja a moja schizofrenická sestra.

Posledný dotyk, posledný úsmev...
Lúčim sa s tým, čo sa ešte nestalo.
S tým, čo je tak blízko...

A s nedefinovateľným pocitom ominačna...
Pomaly opúšťam žilu a pohltí ma svetlo dňa.

Výlet do smrti

Sprav si výlet do smrti-
nie sú tam nijaké sny.

V tejto bezstennej izbe,
vykúp sa tam v tme,
ktorá nie je tmou ale iba stavom
bez tvaru a teploty.

Nič nie je chladné
a nič teplé.

Sprav si výlet do smrti-
tu ťa nikdy neprepadne nočná mora
a nieto pútnikov na rozžiarených cestách
naprieč tmou, ktorá nie je tmou.

Veď načo ísť
keď všetko je tu rovnaké
a dimenzia iba prázdnym pojmom.

Sprav si výlet do smrti-
zabudni na to čím si bol a čo si chcel.

Nie sú tu nijaké tváre,
nik na pomilovanie,
ani nik kto by ťa rozštvrtil bozkami.

(Michael Strunge)

Taká krátka chvíľka...

Sedím v robote a rozmýšľam, že... Sakra zmysel života musí existovať! A do prdele, asi aj viem, čo ním je. Ten pocit, keď sa ráno zobudím a som šťastná? Iba tak. Bezdôvodne. Proste vstanem, dám si kávu a teším sa. Zapálim si cigu, vyvenčím psa, vypeckujem hudbu a za jej žhavých rytmov upratujem byt, pretože viem, že tým pomôžem matke, ktorá už toho má tak či tak nad hlavu. A nič ma neštve. Zase raz vymyslím kura na nový spôsob a pokúsim sa nakopnúť pračku. Šťastie si človek musí vytvoriť sám. Mám nehoráznu chuť na sebe pracovať. Keď si to zrátam, takú polku života som prehýrila, prepila a prefajčila, stretla som cestou aj nejaké tie veci, ktoré som nemala v úmysle skúsiť a napriek tomu stalo sa. A síce som rada a aj keď NIČ neľutujem, nastal čas trošku si vstúpiť do svedomia. Levi sú vraj slnečné znamenie a vyžarujú akúsi pohodu a veselosť, radi centrom pozornosti, ukazujú sa ľuďom len v tom najlepšom svetle. Depky? Nikdy! Táto charakteristika svedčí o tom, že som sa asi vôbec nenarodila v znamení leva. Niežeby som si na každom rohu utierala slzy do kapesníka, no patrím medzi tie bytosti, ktoré sa radi obklopujú zdanlivo melancholickými náladami a vyžívajú sa vo vstrebávaní pochmúrnosti a ničotnosti. A taktiež, ako som si všimla, si moc pripúšťam problematické stránky svojho života a príliž emocionálne prežívam všetko týkajúce sa bytostne mojej osoby. Asi jediná vec, ktorú si na sebe cením je že všetko, čo robím, robím fakt vážne s dobrými úmyslami a samozrejme, veľa vecí sa mi nepodarí tak ako by som chcela, takže dobré úmysly zostanú ukryté
vnútri nepodarku. A ešte je tu moja lenivosť, najhoršia vec, ktorou môže človek disponovať, ktorá nemá hraníc, je absolútne neobmedzená a kedykoľvek sa jej zachce, pohltí ma. Následne ma štve, že som zabila celý deň ničnerobením - JA VRAH PLNOHODNOTNÉHO ŽIVOTA - si užívam teplé periny celých 24 hodín a nevyleziem z nich, ani keby mi mala buchnúť atómka pri hlave. A tak to chodí každý deň...so mnou... A preto zmena! Zistila som, že by bodlo si v určitých záležitostiach trochu zväčšiť sebavedomie a to sa mi podarí asi len ak začnem rozvíjať všetky tie veci, ktoré mi boli dané. Chcem rásť v každom smere (super, keď si predstavím, že rastiem vlastne do hrobu...), ale aspoň bude zábava. Možno objavím nové dimenzie chápania, príčiny následkov ovplyvňujúcich môj úžasný život a zistím, čo ďalej. Možno stretnem nejakého Caspera :) , ktorý ma usmerní v mojich snahách. Nič sa nedá hneď, zo dňa na deň, chce to dlhé mesiace, možno roky práce. A potom, keď umrem, vyryte mi na náhrobný kameň:

"SNAŽILA SOM SA..."

aj s tými tromi bodkami poprosím.

Motto dňa

"Tiše sedím, nic nedělám, jaro přichází a tráva sama roste." (Zen)

Večná dilema?

Poslednú dobu sa mi to stáva často. Neviem, čo to znamená, možno je to signál mojej vnútornej rozpoltenosti a psychickej lability, ale prichádzajú dni, kedy neviem, čo so sebou. Cítim sa divne a netuším, čo robiť... Neviem zrazu nič, neviem aká mám byť, či tento stav riešiť alebo ho proste odignorovať, neviem prečo sa to so mnou deje a už vôbec netuším, či sa niekedy z neho vymaním. Všetko je zrazu naopak. Keď mám chuť sa smiať, rozplačem sa a keď som najviac zúfalá, vtedy sa uchechtávam. Riešim si v hlave už nejakú tú dobu pár otázok a ani za nič na svete nenachádzam odpovede. Možno je niekedy lepšie nevedieť ako byť si istý. Ale zase na druhej strane odpovede by ma asi oslobodili. Problém je ten, že nechcem byť tou, ktorá sa bude pýtať. A tak si tu plávam životom a umieram vo večnej nevedomosti. Zabite ma, no nedokážem prekonať bariéru. Cítim sa ako spútaná hrubými oceľovými reťazami. Chcem sa oslobodiť, no nič pre to vlastne nerobím. Len si uvedomujem, že to chcem, no ono to samo od seba nejde. A tak stagnujem. Zapálim si cigu a potichu ju sledujem. A potom sa snažím vsugerovať si, že všetky tie nejasné myšlienky sú ako dym, a že aj ony onedlho pominú a ja budem zase raz vyrovnaná a šťastná. Už dlhšiu dobu ma plieska zo strany na stranu. Niekedy dokonca prosím sama seba, aby som sa na všetko vybodla, no keď som v koncoch, zas mi pred očami blikne svetielko nádeje a ja aspoň chvíľu opäť verím, že všetko bude fajn. Som si vedomá toho, že mám a dostávam dosť veľa a som za všetko vďačná. No napriek tomu mnohokrát nemôžem zaspať...taký je asi život.