Pot zabiják

Lúče slnka prenikajú cez okno autobusu a jemne sa dotýkajú môjho spoteného, lepkavého tela. Každou sekundou narastá ich intenzita. Pot mi steká po tvári...po chrbte...po bruchu...k panve a tenkým pramienkom až k zemi. Ľudia okolo mňa sú na tom rovnako. Každý sedí vo svojej vlastnej kaluži potu, ktorá sa neustále zväčšuje, až sa napokon pomaly spájajú do jedného obrovského potného jazierka. Zrazu si začíname uvedomovať, že ak sa neprestaneme potiť, utopíme sa. V autobuse sa šíri panika. Šofér nedokáže zabrzdiť. Všetko je zaliate potom. Okná sa otvoriť nedajú a klimatizácia, ktorá by nás ochladila, je pokazená...Jeden po druhom umierame. Najprv neplavci a malé deti. Pot mi siaha po bradu. Hladina sa postupne zvyšuje. Onedlho sa udusím! Zdvíha sa mi žalúdok. Snažím sa čo najdlhšie udržať pri vedomí. Plávam v pote a plačem. Všetko sa posralo! Ešte nechcem umrieť! Zachráňte ma! Nič. Ticho prerušuje len tlmený hukot motora. Pot mi upcháva nosné dierky a ja sa zmierujem s tým, že si už nikdy nezapálim cigu ku káve...