Kerouacovo znovuzrodenie

"Na krátky okamih som dospel do extázy, do akej som vždy chcel dospieť, do extázy, ktorá bola dokonalým prekročením hranice plynúceho času do bezčasových odtieňov, úžasom nad pustotou a bezútešnosťou ríše smrteľníkov, pocitom, že smrť ma kope do nôh, aby som sa pohol ďalej, sama poháňaná iným prízrakom, a sám sa teda náhlim k mostíku, z ktorého vzlietajú všetci anjeli do posvätného prázdna nestvorených priestorov; mocným a nepredstaviteľným vyžarovaním v oslnivej podstate Duševna a nespočetnými lotosovými krajinami, ktoré sa roztvárajú na čarovných krídlach nebeských motýľov. Počul som neopísateľný búrlivý rev, ktorý mi neprechádzal uchom, ale bol všade naokolo a nemal nič spoločné so zvukmi. Uvedomoval som si, že som zomrel a nespočetne ráz som sa znovuzrodil, ale ani na jedno z tých znovuzrodení som sa nepamätal, lebo prechody od života k smrti a späť plynú tak prízračne ľahučko, len také kúzelnícke nič, ako miliónkrát zaspať a prebudiť sa v absolútnej mimovoľnosti a hlbokej nevedomosti o tom, že sa to deje. Uvedomoval som si, že toto čerenie života a smrti sa odohráva len vďaka stabilnosti najvnútornejšieho Duševna, ako keď po čistej, zrkadlovej hladine prebehne vánok. Pociťoval som sladké, kolísavé blaho ako po veľkej dávke heroínu, vpichnutého do žily, ako po dúšku vína v podvečer, ktorý človeka celého rozochveje. Mravčilo mi v nohách. Myslel som, že už-už zomriem. Ale smrť sa nekonala."

(Jack Kerouac, Na Ceste)