Keď sa nenávidím

Prichádza to na mňa zriedka, zväčša v alkoholom opojenej chvíli, keď triezva myseľ sladko spí a na povrch sa derie moje druhé ja. To citlivé a zraniteľné, to pesimistické a kritické, to egoistické, ktoré berie ohľad len a len na seba. Vtedy stačí aj maličkosť a vnútro mi exploduje, nedokážem ho ovládnuť, skrátka ´teloo...si so mnou robiii...čo chcee´. Som to naozaj ja? Som takáto? S nepríčetným výrazom v tvári sa snažím sama sebe vysvetliť svoje správanie. Why all theese stupid things? Ak moja duša uhorí raz v pekelných ohňoch, budem vedieť za čo to bolo. Podnikám so slzami v očiach exkurziu po byte a ničím všetko okolo čoho v zúrivosti prejdem. Včera to schytali plagáty na dverách. Čo už, lepiacu pásku vynašli. Najviac som sa však vydesila, keď som ráno našla na kuchynskej linke nožík. Pamätám si ten pocit, keď som sa jednej noci rezala a ako sa mi vtedy strašne uľavilo. Včera sa mi na chvíľu vrátila túžba po tom pocite. Svoj plán som však nestihla zrealizovať, lebo som si vybila všetku energiu šialeným trieskaním dverí a vrieskaním na svojich. Niekedy si pripadám, že som zrelá do kazajky. A že v dvacine človeka prechádza puberta. Hlúpa lož. A alkohol je metla ľudstva.


glitter-graphics.com