Cez neurčité myšlienky v hĺbke môjho apatického bytia zisťujem, že všetky dlhé chvíle v mojom živote ma cielene posúvajú vpred na poli individuálneho rastu lolMám rada skepsu. Je večná, svojou prítomnosťou jemne zaobaľujúca zjazvené osudy obyčajných, o trochu šťastia stojacich ľudí...
Neviem, čo jednotlivé veci skrývajú, ale sú jedinečné, pretože každá z nich v súlade s ostatnými, svojou konzistenciou schopná vstrebávať pocity a vnímať atmosféru akéhokoľvek prostredia, tvorí teraz moju prítomnosť.
Som vlas v temnote. V tme. Tmavej. Krehký a predsa ťažko zničiteľný. A pýtam sa, načo mám trvať. Je niečo nesmrteľné? Chcem cítiť teplo dotyku. A na krku Tvoj dych. Nech ma nikdy neopúšťa. Túžim po ňom. Čestné. Na moje pásikavé gate.
Koberec so vzormi. Niečia noha. S tetovaním na kotníku. Noc. Noha sa nehýbe. Pulzuje v nej život, no aj napriek tomu skamenela. Prirástla ku kobercu. Už ju nikam nepustí. Nech sa akokoľvek snaží. Jej chyba. Nemala sa zastavovať.
Po kresle steká krv. Pozeraj na ňu mojimi očami, áno, tým smerom, a uvidíš ju tiež. Jej červená farba ma napĺňa tvorivou vášňou. I keď môj výtvor pravdepodobne zostane nepochopený.
