Výlet do smrti

Sprav si výlet do smrti-
nie sú tam nijaké sny.

V tejto bezstennej izbe,
vykúp sa tam v tme,
ktorá nie je tmou ale iba stavom
bez tvaru a teploty.

Nič nie je chladné
a nič teplé.

Sprav si výlet do smrti-
tu ťa nikdy neprepadne nočná mora
a nieto pútnikov na rozžiarených cestách
naprieč tmou, ktorá nie je tmou.

Veď načo ísť
keď všetko je tu rovnaké
a dimenzia iba prázdnym pojmom.

Sprav si výlet do smrti-
zabudni na to čím si bol a čo si chcel.

Nie sú tu nijaké tváre,
nik na pomilovanie,
ani nik kto by ťa rozštvrtil bozkami.

(Michael Strunge)

Taká krátka chvíľka...

Sedím v robote a rozmýšľam, že... Sakra zmysel života musí existovať! A do prdele, asi aj viem, čo ním je. Ten pocit, keď sa ráno zobudím a som šťastná? Iba tak. Bezdôvodne. Proste vstanem, dám si kávu a teším sa. Zapálim si cigu, vyvenčím psa, vypeckujem hudbu a za jej žhavých rytmov upratujem byt, pretože viem, že tým pomôžem matke, ktorá už toho má tak či tak nad hlavu. A nič ma neštve. Zase raz vymyslím kura na nový spôsob a pokúsim sa nakopnúť pračku. Šťastie si človek musí vytvoriť sám. Mám nehoráznu chuť na sebe pracovať. Keď si to zrátam, takú polku života som prehýrila, prepila a prefajčila, stretla som cestou aj nejaké tie veci, ktoré som nemala v úmysle skúsiť a napriek tomu stalo sa. A síce som rada a aj keď NIČ neľutujem, nastal čas trošku si vstúpiť do svedomia. Levi sú vraj slnečné znamenie a vyžarujú akúsi pohodu a veselosť, radi centrom pozornosti, ukazujú sa ľuďom len v tom najlepšom svetle. Depky? Nikdy! Táto charakteristika svedčí o tom, že som sa asi vôbec nenarodila v znamení leva. Niežeby som si na každom rohu utierala slzy do kapesníka, no patrím medzi tie bytosti, ktoré sa radi obklopujú zdanlivo melancholickými náladami a vyžívajú sa vo vstrebávaní pochmúrnosti a ničotnosti. A taktiež, ako som si všimla, si moc pripúšťam problematické stránky svojho života a príliž emocionálne prežívam všetko týkajúce sa bytostne mojej osoby. Asi jediná vec, ktorú si na sebe cením je že všetko, čo robím, robím fakt vážne s dobrými úmyslami a samozrejme, veľa vecí sa mi nepodarí tak ako by som chcela, takže dobré úmysly zostanú ukryté
vnútri nepodarku. A ešte je tu moja lenivosť, najhoršia vec, ktorou môže človek disponovať, ktorá nemá hraníc, je absolútne neobmedzená a kedykoľvek sa jej zachce, pohltí ma. Následne ma štve, že som zabila celý deň ničnerobením - JA VRAH PLNOHODNOTNÉHO ŽIVOTA - si užívam teplé periny celých 24 hodín a nevyleziem z nich, ani keby mi mala buchnúť atómka pri hlave. A tak to chodí každý deň...so mnou... A preto zmena! Zistila som, že by bodlo si v určitých záležitostiach trochu zväčšiť sebavedomie a to sa mi podarí asi len ak začnem rozvíjať všetky tie veci, ktoré mi boli dané. Chcem rásť v každom smere (super, keď si predstavím, že rastiem vlastne do hrobu...), ale aspoň bude zábava. Možno objavím nové dimenzie chápania, príčiny následkov ovplyvňujúcich môj úžasný život a zistím, čo ďalej. Možno stretnem nejakého Caspera :) , ktorý ma usmerní v mojich snahách. Nič sa nedá hneď, zo dňa na deň, chce to dlhé mesiace, možno roky práce. A potom, keď umrem, vyryte mi na náhrobný kameň:

"SNAŽILA SOM SA..."

aj s tými tromi bodkami poprosím.

Motto dňa

"Tiše sedím, nic nedělám, jaro přichází a tráva sama roste." (Zen)

Večná dilema?

Poslednú dobu sa mi to stáva často. Neviem, čo to znamená, možno je to signál mojej vnútornej rozpoltenosti a psychickej lability, ale prichádzajú dni, kedy neviem, čo so sebou. Cítim sa divne a netuším, čo robiť... Neviem zrazu nič, neviem aká mám byť, či tento stav riešiť alebo ho proste odignorovať, neviem prečo sa to so mnou deje a už vôbec netuším, či sa niekedy z neho vymaním. Všetko je zrazu naopak. Keď mám chuť sa smiať, rozplačem sa a keď som najviac zúfalá, vtedy sa uchechtávam. Riešim si v hlave už nejakú tú dobu pár otázok a ani za nič na svete nenachádzam odpovede. Možno je niekedy lepšie nevedieť ako byť si istý. Ale zase na druhej strane odpovede by ma asi oslobodili. Problém je ten, že nechcem byť tou, ktorá sa bude pýtať. A tak si tu plávam životom a umieram vo večnej nevedomosti. Zabite ma, no nedokážem prekonať bariéru. Cítim sa ako spútaná hrubými oceľovými reťazami. Chcem sa oslobodiť, no nič pre to vlastne nerobím. Len si uvedomujem, že to chcem, no ono to samo od seba nejde. A tak stagnujem. Zapálim si cigu a potichu ju sledujem. A potom sa snažím vsugerovať si, že všetky tie nejasné myšlienky sú ako dym, a že aj ony onedlho pominú a ja budem zase raz vyrovnaná a šťastná. Už dlhšiu dobu ma plieska zo strany na stranu. Niekedy dokonca prosím sama seba, aby som sa na všetko vybodla, no keď som v koncoch, zas mi pred očami blikne svetielko nádeje a ja aspoň chvíľu opäť verím, že všetko bude fajn. Som si vedomá toho, že mám a dostávam dosť veľa a som za všetko vďačná. No napriek tomu mnohokrát nemôžem zaspať...taký je asi život.