Večná dilema?

Poslednú dobu sa mi to stáva často. Neviem, čo to znamená, možno je to signál mojej vnútornej rozpoltenosti a psychickej lability, ale prichádzajú dni, kedy neviem, čo so sebou. Cítim sa divne a netuším, čo robiť... Neviem zrazu nič, neviem aká mám byť, či tento stav riešiť alebo ho proste odignorovať, neviem prečo sa to so mnou deje a už vôbec netuším, či sa niekedy z neho vymaním. Všetko je zrazu naopak. Keď mám chuť sa smiať, rozplačem sa a keď som najviac zúfalá, vtedy sa uchechtávam. Riešim si v hlave už nejakú tú dobu pár otázok a ani za nič na svete nenachádzam odpovede. Možno je niekedy lepšie nevedieť ako byť si istý. Ale zase na druhej strane odpovede by ma asi oslobodili. Problém je ten, že nechcem byť tou, ktorá sa bude pýtať. A tak si tu plávam životom a umieram vo večnej nevedomosti. Zabite ma, no nedokážem prekonať bariéru. Cítim sa ako spútaná hrubými oceľovými reťazami. Chcem sa oslobodiť, no nič pre to vlastne nerobím. Len si uvedomujem, že to chcem, no ono to samo od seba nejde. A tak stagnujem. Zapálim si cigu a potichu ju sledujem. A potom sa snažím vsugerovať si, že všetky tie nejasné myšlienky sú ako dym, a že aj ony onedlho pominú a ja budem zase raz vyrovnaná a šťastná. Už dlhšiu dobu ma plieska zo strany na stranu. Niekedy dokonca prosím sama seba, aby som sa na všetko vybodla, no keď som v koncoch, zas mi pred očami blikne svetielko nádeje a ja aspoň chvíľu opäť verím, že všetko bude fajn. Som si vedomá toho, že mám a dostávam dosť veľa a som za všetko vďačná. No napriek tomu mnohokrát nemôžem zaspať...taký je asi život.