Odjakživa moja susedka, dobrá priateľka, niečo ako younger sis´. Tak ako mám Adi, mala som vždy po ruke aj ju. Už 18 rokov nás od seba delí len jedna stena. Keď som niečo potrebovala (kľudne aj malichernosť ako zubnú pastu alebo šampón), vždy tu bola a keď niečo potrebovala ona, vždy som tu bola ja. S ňou sa mi spája prevažná väčšina môjho detstva. Odmalička sme skoro každý víkend chodili ku nim na chatu, hrávali sa s barbinami (Adi totiž strašne znervózňovalo, že som ich vždy obliekla naopak...), strašili sa, spoločné oslavy, ´Silvestrovské programy´(Mr. President 4ever;) a keď sme trošku vyrástli, tak depky a koncerty, chlastali sme a ohovárali dlhodielskych tajpkov (viď Hovado s náhrdelníkom a mnoho ďalších). Keď som sa vymkla, stačilo preliezť cez ich balkón k nám domov a bolo. Dnes ráno som sa dopočula, že sa sťahujú. Síce len o 2 bloky ďalej, no aj tak...divný pocit. Aj by som sa rozrevala, ale nechcem to preháňať. Viem, že ju nestratím, ale bude mi tu chýbať. Ktovie ako často budeme spolu...budú mi chýbať tie rána s huslami (ujo je huslista), záchvaty smiechu a "hádky" keď vytočená Mit jačala na fotra a my sme všetko zreteľne počuli. Proste kopa srandy. Alebo bizooon rulez... A viete, čo je najlepšie? Že sa na ich miesto má nasťahovať nejaký mladý neurochirurg!! Preboha... Ja nechcem žiadneho iného suseda! Už nepostačí pár krokov naboso, už sa budem musieť obúvať a obliekať, keď jej budem chcieť zazvoniť... už žiadne pyžamové sesion:( smutná som.
No comments:
Post a Comment