Tu a teraz

Necítim sa.

Nič.

Iba som.

Mám rada.

A zároveň nie.

Ale len kvôli sebe.

Som iná ako som chcela byť.

A neviem sa brániť.

Užívam si.

Naplno?

Nie.

Aj keď...

Môžem.

Smutná?

Nie.

Ľutujem?

Mám čo.

Ale nepotrebujem.

Ľudia robia chyby.

Alebo som víťaz?

V niečom možno áno.

Viem milovať.

Aj keď v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

xxx U fUcKiNg LoOsEr xxx

HaTe MySeLf AnD wAnT tO fUcK eVeRyThInG.

Rozhovor

Je mi zima. Som v tmavej miestnosti a jediný, kto mi robí spoločnosť je môj imaginárny priateľ. Viem, že je tu so mnou. Cítim ako sa na mňa pozerá, počujem jeho hlas...Rozpráva mi o skazenom svete. Vraj ho zvnútra požierajú červy. Červy, o ktorých nik ani netuší, no jedného dňa sa dostanú na povrch a potom si ľudia v panike budú pred nimi hľadať úkryt, dúfajúc, že ich nenájdu. Pýtam sa ho, kedy sa to stane. Nechce mi to povedať. Nalieham naňho. Som zvedavá. Zrazu zmení tému. Stále však rozpráva o budúcnosti. Rozpráva o ľuďoch, ktorých mám rada. Rozpráva o mne. Snažím sa ho zastaviť. „Nie teraz! Nechcem počuť ako dopadnem. Nie! Nehovor mi to!“ No on stále točí a točí a ja ho začínam nenávidieť. Neviem, čo mám robiť. Ako ho poslať preč, ako mu vysvetliť, aby mi dal pokoj...Zrazu sa odmlčí. „Odišiel?“ myslím si v duchu. Som sama. V rozčúlení som si neuvedomila, že počuje každú moju myšlienku. Vie, že som ho znenávidela...už sa možno nikdy nevráti...začína mi byť smutno. Sústredím sa, aby znovu prišiel. Stále je mi zima. To značí, že je asi so mnou. Len sa urazil a robí sa, že tu nie je...asi by sa mu nepáčilo, keby som mu porozprávala svoju teóriu o konci. O tom ako prídu obrovitánski Ronaldovia McDonaldovia a rozšliapu všetky domy jeden po druhom...nebo bude červené a strašidelné a odvšadiaľ sa bude ozývať ľudský plač.. taký bezvýznamný.. Pokryjeme slzami strachu všetky chodníky. Budeme ľutovať, že sme nerurobili veci, ktoré sme vždy chceli. A Ronaldovia so svojím zlovestným úsmevom, ktorý dlhé roky symbolizoval radosť z príjemnej chvíle strávenej s deťmi pri BigMacu, budú búrať a ničiť a vraždiť...
„To sa ti snívalo?“
„Čo? Počujem dobre? Môj imaginárny priateľ je tu!! Dokonca ho zaujíma ako som prišla k Ronaldom...Tak a teraz budem rozprávať ja........“

Óda na cigarety

Jedna ciga, druhá ciga,
dym z nich sa vždy krásne dýcha.
Taká malá závislosť,
hneď ma prejde všetka zlosť.
Ruky sa mi od vzrušenia trasú,
vidím v nich dnes svoju spásu.
Nikotín mi v krvi prúdi,
je mi jedno, ak ma niekto za to súdi.
Poviem iba: "Ber a pál,
cigarety Boh nám dal."

PUNKY

Dopis na rozlúčku

"Tento odkaz by nemalo byť ťažké pochopiť. Ukázalo sa, že všetky varovné signály punk rocku a hrozby za všetky tie roky od doby, kedy som sa prvýkrát zoznámil s , nazvime to, etikou spojenou s nezávislosťou a bol prijatý do vašej komunity, sú viac než pravda. Už dva roky som nezažil vzrušenie z posluchu ani skladania hudby a vlastne som s potešením ani nič poriadne nenapísal. Mám z toho nepopísateľný pocit viny. Keď napríklad odídeme z pódia, zhasnú svetlá a dav začne revať ako šialený, nerobí to so mnou to, čo to robilo s Freddiem Mercurym, ktorý zdá sa miloval a tešil sa z toho, keď mu dav prejavil lásku a obdiv...toto je niečo, čo strašne obdivujem a závidím druhým. Skutočnosť je taká, že vás nedokážem oblbovať, nikoho. Nebolo by to proste fér, ani voči vám, ani voči mne. Najhorší zločin, aký si dokážem predstaviť, by bolo robiť z ľudí blbcov - hrať to na nich a predstierať, že sa stopercentne bavíte. Niekedy mám pocit, že by som si mal oraziť štikačku, kým výjdem na pódium. Skúšal som urobiť všetko preto, aby ma to tešilo, a aj ma to teší. Bože, ver mi, že tomu tak je. Ale nestačí to. Teší ma, že som zapôsobil alebo že sme zapôsobili na mnoho ľudí a pobavili ich. Asi patrím medzi tých narcistov, ktorí sa dokážu z niečoho tešiť, iba keď sú sami. Som veľmi citlivý. Musím byť trochu otupelý, aby som sa dokázal nadchnúť tak, ako keď som bol malý. Na posledných troch šnúrach som si vážil všetkých ľudí, ktorých osobne poznám, pocit viny voči druhým alebo empatiu nedokážem dať najavo. Dobro je v každom z nás a ja proste ľudí až príliš milujem...tak veľmi, že som z toho úkrutne smutný, som smutné precitlivelé a neciteľné božie hoviedko narodené v znamení Rýb. Neviem. Mal som sa dobre - veľmi dobre - a som za to vďačný. Ale v siedmich rokoch som začal nenávidieť všetkých ľudí, pretože sa mi zdalo, že je pre nich všetko tak ľahké a dokážu sa vžiť do pocitov druhých...len preto, že ľudí príliš milujem a cítim s nimi. Ďakujem vám všetkým z diery svojho žalúdku, ktorý páli a neznesiteľne bolí, za vaše dopisy a záujem v posledných rokoch. Som strašne nevyrovnaný a náladový človek a už zo mňa vyprchalo nadšenie. Tak si zapamätajte, že je lepšie vyhasnúť, než pomaly chradnúť. Pokoj, lásku, pochopenie." KURT COBAIN

Pot zabiják

Lúče slnka prenikajú cez okno autobusu a jemne sa dotýkajú môjho spoteného, lepkavého tela. Každou sekundou narastá ich intenzita. Pot mi steká po tvári...po chrbte...po bruchu...k panve a tenkým pramienkom až k zemi. Ľudia okolo mňa sú na tom rovnako. Každý sedí vo svojej vlastnej kaluži potu, ktorá sa neustále zväčšuje, až sa napokon pomaly spájajú do jedného obrovského potného jazierka. Zrazu si začíname uvedomovať, že ak sa neprestaneme potiť, utopíme sa. V autobuse sa šíri panika. Šofér nedokáže zabrzdiť. Všetko je zaliate potom. Okná sa otvoriť nedajú a klimatizácia, ktorá by nás ochladila, je pokazená...Jeden po druhom umierame. Najprv neplavci a malé deti. Pot mi siaha po bradu. Hladina sa postupne zvyšuje. Onedlho sa udusím! Zdvíha sa mi žalúdok. Snažím sa čo najdlhšie udržať pri vedomí. Plávam v pote a plačem. Všetko sa posralo! Ešte nechcem umrieť! Zachráňte ma! Nič. Ticho prerušuje len tlmený hukot motora. Pot mi upcháva nosné dierky a ja sa zmierujem s tým, že si už nikdy nezapálim cigu ku káve...

Kerouacovo znovuzrodenie

"Na krátky okamih som dospel do extázy, do akej som vždy chcel dospieť, do extázy, ktorá bola dokonalým prekročením hranice plynúceho času do bezčasových odtieňov, úžasom nad pustotou a bezútešnosťou ríše smrteľníkov, pocitom, že smrť ma kope do nôh, aby som sa pohol ďalej, sama poháňaná iným prízrakom, a sám sa teda náhlim k mostíku, z ktorého vzlietajú všetci anjeli do posvätného prázdna nestvorených priestorov; mocným a nepredstaviteľným vyžarovaním v oslnivej podstate Duševna a nespočetnými lotosovými krajinami, ktoré sa roztvárajú na čarovných krídlach nebeských motýľov. Počul som neopísateľný búrlivý rev, ktorý mi neprechádzal uchom, ale bol všade naokolo a nemal nič spoločné so zvukmi. Uvedomoval som si, že som zomrel a nespočetne ráz som sa znovuzrodil, ale ani na jedno z tých znovuzrodení som sa nepamätal, lebo prechody od života k smrti a späť plynú tak prízračne ľahučko, len také kúzelnícke nič, ako miliónkrát zaspať a prebudiť sa v absolútnej mimovoľnosti a hlbokej nevedomosti o tom, že sa to deje. Uvedomoval som si, že toto čerenie života a smrti sa odohráva len vďaka stabilnosti najvnútornejšieho Duševna, ako keď po čistej, zrkadlovej hladine prebehne vánok. Pociťoval som sladké, kolísavé blaho ako po veľkej dávke heroínu, vpichnutého do žily, ako po dúšku vína v podvečer, ktorý človeka celého rozochveje. Mravčilo mi v nohách. Myslel som, že už-už zomriem. Ale smrť sa nekonala."

(Jack Kerouac, Na Ceste)