Pandastroj

Takéto pekné sobotné popludnie plné dažďa trávim dnes myšlienkami beztvarými, vzbudzujúcimi v mojom vnútri len zúfalstvo z toho ako funguje moj svet. Mohlo by sa zdať, že sa rúham - haha čože? To nikdy. Dobre si uvedomujem, čo všetko mám a som za to úprimne vďačná. No ten silný pocit samoty, ktorý ma niekedy nahlodáva z ľavého kraja hrudného koša, ten nechcený element mojho života, ma niekedy obalí do obrovskej bubliny a zamedzí prístup kyslíka do mozgu. Vtedy panikárim a miesto nezmyslenej radosti z vákua sa chúlim do malého klbočka a po súčiastkach rozoberám všetky svoje sny až do najmenšieho atómu, až napokon zostane iba zo všetkých strán kričiaci chaos. Chaos farebných súčiastok obklopujúci moje biologické ja. Trápne mĺkvy. Pomožem si? Teraz len sedím a pozerám. Je to na mna moc silné. Plačem ako malá v tieni detskej stavebnice, neschopná pohnúť akoukoľvek kocičkou a začať niečo budovať. Osamelá. O chvíľu mi zhrubne koža a už snáď nebudem cítiť nič. Žiadna bolesť, ani eufória, žiadne pocity. Mechanické zviera. Konsternované. Zničené nepochopením.