Óda na cigarety

Jedna ciga, druhá ciga,
dym z nich sa vždy krásne dýcha.
Taká malá závislosť,
hneď ma prejde všetka zlosť.
Ruky sa mi od vzrušenia trasú,
vidím v nich dnes svoju spásu.
Nikotín mi v krvi prúdi,
je mi jedno, ak ma niekto za to súdi.
Poviem iba: "Ber a pál,
cigarety Boh nám dal."

PUNKY

Dopis na rozlúčku

"Tento odkaz by nemalo byť ťažké pochopiť. Ukázalo sa, že všetky varovné signály punk rocku a hrozby za všetky tie roky od doby, kedy som sa prvýkrát zoznámil s , nazvime to, etikou spojenou s nezávislosťou a bol prijatý do vašej komunity, sú viac než pravda. Už dva roky som nezažil vzrušenie z posluchu ani skladania hudby a vlastne som s potešením ani nič poriadne nenapísal. Mám z toho nepopísateľný pocit viny. Keď napríklad odídeme z pódia, zhasnú svetlá a dav začne revať ako šialený, nerobí to so mnou to, čo to robilo s Freddiem Mercurym, ktorý zdá sa miloval a tešil sa z toho, keď mu dav prejavil lásku a obdiv...toto je niečo, čo strašne obdivujem a závidím druhým. Skutočnosť je taká, že vás nedokážem oblbovať, nikoho. Nebolo by to proste fér, ani voči vám, ani voči mne. Najhorší zločin, aký si dokážem predstaviť, by bolo robiť z ľudí blbcov - hrať to na nich a predstierať, že sa stopercentne bavíte. Niekedy mám pocit, že by som si mal oraziť štikačku, kým výjdem na pódium. Skúšal som urobiť všetko preto, aby ma to tešilo, a aj ma to teší. Bože, ver mi, že tomu tak je. Ale nestačí to. Teší ma, že som zapôsobil alebo že sme zapôsobili na mnoho ľudí a pobavili ich. Asi patrím medzi tých narcistov, ktorí sa dokážu z niečoho tešiť, iba keď sú sami. Som veľmi citlivý. Musím byť trochu otupelý, aby som sa dokázal nadchnúť tak, ako keď som bol malý. Na posledných troch šnúrach som si vážil všetkých ľudí, ktorých osobne poznám, pocit viny voči druhým alebo empatiu nedokážem dať najavo. Dobro je v každom z nás a ja proste ľudí až príliš milujem...tak veľmi, že som z toho úkrutne smutný, som smutné precitlivelé a neciteľné božie hoviedko narodené v znamení Rýb. Neviem. Mal som sa dobre - veľmi dobre - a som za to vďačný. Ale v siedmich rokoch som začal nenávidieť všetkých ľudí, pretože sa mi zdalo, že je pre nich všetko tak ľahké a dokážu sa vžiť do pocitov druhých...len preto, že ľudí príliš milujem a cítim s nimi. Ďakujem vám všetkým z diery svojho žalúdku, ktorý páli a neznesiteľne bolí, za vaše dopisy a záujem v posledných rokoch. Som strašne nevyrovnaný a náladový človek a už zo mňa vyprchalo nadšenie. Tak si zapamätajte, že je lepšie vyhasnúť, než pomaly chradnúť. Pokoj, lásku, pochopenie." KURT COBAIN

Pot zabiják

Lúče slnka prenikajú cez okno autobusu a jemne sa dotýkajú môjho spoteného, lepkavého tela. Každou sekundou narastá ich intenzita. Pot mi steká po tvári...po chrbte...po bruchu...k panve a tenkým pramienkom až k zemi. Ľudia okolo mňa sú na tom rovnako. Každý sedí vo svojej vlastnej kaluži potu, ktorá sa neustále zväčšuje, až sa napokon pomaly spájajú do jedného obrovského potného jazierka. Zrazu si začíname uvedomovať, že ak sa neprestaneme potiť, utopíme sa. V autobuse sa šíri panika. Šofér nedokáže zabrzdiť. Všetko je zaliate potom. Okná sa otvoriť nedajú a klimatizácia, ktorá by nás ochladila, je pokazená...Jeden po druhom umierame. Najprv neplavci a malé deti. Pot mi siaha po bradu. Hladina sa postupne zvyšuje. Onedlho sa udusím! Zdvíha sa mi žalúdok. Snažím sa čo najdlhšie udržať pri vedomí. Plávam v pote a plačem. Všetko sa posralo! Ešte nechcem umrieť! Zachráňte ma! Nič. Ticho prerušuje len tlmený hukot motora. Pot mi upcháva nosné dierky a ja sa zmierujem s tým, že si už nikdy nezapálim cigu ku káve...

Kerouacovo znovuzrodenie

"Na krátky okamih som dospel do extázy, do akej som vždy chcel dospieť, do extázy, ktorá bola dokonalým prekročením hranice plynúceho času do bezčasových odtieňov, úžasom nad pustotou a bezútešnosťou ríše smrteľníkov, pocitom, že smrť ma kope do nôh, aby som sa pohol ďalej, sama poháňaná iným prízrakom, a sám sa teda náhlim k mostíku, z ktorého vzlietajú všetci anjeli do posvätného prázdna nestvorených priestorov; mocným a nepredstaviteľným vyžarovaním v oslnivej podstate Duševna a nespočetnými lotosovými krajinami, ktoré sa roztvárajú na čarovných krídlach nebeských motýľov. Počul som neopísateľný búrlivý rev, ktorý mi neprechádzal uchom, ale bol všade naokolo a nemal nič spoločné so zvukmi. Uvedomoval som si, že som zomrel a nespočetne ráz som sa znovuzrodil, ale ani na jedno z tých znovuzrodení som sa nepamätal, lebo prechody od života k smrti a späť plynú tak prízračne ľahučko, len také kúzelnícke nič, ako miliónkrát zaspať a prebudiť sa v absolútnej mimovoľnosti a hlbokej nevedomosti o tom, že sa to deje. Uvedomoval som si, že toto čerenie života a smrti sa odohráva len vďaka stabilnosti najvnútornejšieho Duševna, ako keď po čistej, zrkadlovej hladine prebehne vánok. Pociťoval som sladké, kolísavé blaho ako po veľkej dávke heroínu, vpichnutého do žily, ako po dúšku vína v podvečer, ktorý človeka celého rozochveje. Mravčilo mi v nohách. Myslel som, že už-už zomriem. Ale smrť sa nekonala."

(Jack Kerouac, Na Ceste)

Keď sa nenávidím

Prichádza to na mňa zriedka, zväčša v alkoholom opojenej chvíli, keď triezva myseľ sladko spí a na povrch sa derie moje druhé ja. To citlivé a zraniteľné, to pesimistické a kritické, to egoistické, ktoré berie ohľad len a len na seba. Vtedy stačí aj maličkosť a vnútro mi exploduje, nedokážem ho ovládnuť, skrátka ´teloo...si so mnou robiii...čo chcee´. Som to naozaj ja? Som takáto? S nepríčetným výrazom v tvári sa snažím sama sebe vysvetliť svoje správanie. Why all theese stupid things? Ak moja duša uhorí raz v pekelných ohňoch, budem vedieť za čo to bolo. Podnikám so slzami v očiach exkurziu po byte a ničím všetko okolo čoho v zúrivosti prejdem. Včera to schytali plagáty na dverách. Čo už, lepiacu pásku vynašli. Najviac som sa však vydesila, keď som ráno našla na kuchynskej linke nožík. Pamätám si ten pocit, keď som sa jednej noci rezala a ako sa mi vtedy strašne uľavilo. Včera sa mi na chvíľu vrátila túžba po tom pocite. Svoj plán som však nestihla zrealizovať, lebo som si vybila všetku energiu šialeným trieskaním dverí a vrieskaním na svojich. Niekedy si pripadám, že som zrelá do kazajky. A že v dvacine človeka prechádza puberta. Hlúpa lož. A alkohol je metla ľudstva.


glitter-graphics.com