Rozhovor

Je mi zima. Som v tmavej miestnosti a jediný, kto mi robí spoločnosť je môj imaginárny priateľ. Viem, že je tu so mnou. Cítim ako sa na mňa pozerá, počujem jeho hlas...Rozpráva mi o skazenom svete. Vraj ho zvnútra požierajú červy. Červy, o ktorých nik ani netuší, no jedného dňa sa dostanú na povrch a potom si ľudia v panike budú pred nimi hľadať úkryt, dúfajúc, že ich nenájdu. Pýtam sa ho, kedy sa to stane. Nechce mi to povedať. Nalieham naňho. Som zvedavá. Zrazu zmení tému. Stále však rozpráva o budúcnosti. Rozpráva o ľuďoch, ktorých mám rada. Rozpráva o mne. Snažím sa ho zastaviť. „Nie teraz! Nechcem počuť ako dopadnem. Nie! Nehovor mi to!“ No on stále točí a točí a ja ho začínam nenávidieť. Neviem, čo mám robiť. Ako ho poslať preč, ako mu vysvetliť, aby mi dal pokoj...Zrazu sa odmlčí. „Odišiel?“ myslím si v duchu. Som sama. V rozčúlení som si neuvedomila, že počuje každú moju myšlienku. Vie, že som ho znenávidela...už sa možno nikdy nevráti...začína mi byť smutno. Sústredím sa, aby znovu prišiel. Stále je mi zima. To značí, že je asi so mnou. Len sa urazil a robí sa, že tu nie je...asi by sa mu nepáčilo, keby som mu porozprávala svoju teóriu o konci. O tom ako prídu obrovitánski Ronaldovia McDonaldovia a rozšliapu všetky domy jeden po druhom...nebo bude červené a strašidelné a odvšadiaľ sa bude ozývať ľudský plač.. taký bezvýznamný.. Pokryjeme slzami strachu všetky chodníky. Budeme ľutovať, že sme nerurobili veci, ktoré sme vždy chceli. A Ronaldovia so svojím zlovestným úsmevom, ktorý dlhé roky symbolizoval radosť z príjemnej chvíle strávenej s deťmi pri BigMacu, budú búrať a ničiť a vraždiť...
„To sa ti snívalo?“
„Čo? Počujem dobre? Môj imaginárny priateľ je tu!! Dokonca ho zaujíma ako som prišla k Ronaldom...Tak a teraz budem rozprávať ja........“