New person

Toľko kiksov v minulosti, aby ma kľukato a nečakane doviedli k jednému človeku. K človeku, ktorý ma opantal svojou dušou i telom a ukázal mi nový uhol pohľadu. Stačilo pár hodín a ja, skazená životom, aký vediem - mohla by som si podať ruku s Bukowskim - som mala pocit absolútnej duševnej očisty. Doteraz som žila vo svete falošných nádejí a hľadala východiská zo všetkých možných situácii, alebo som jednoducho rezignovala, mnohokrát s pocitom viny, smútku alebo hnevu.. Neskôr už bez očakávaní, len som brala od života, čo mi ponúkal a nevyberala si. Naučila som sa vážiť si to, čo mám a nestavať vzdušné zámky, pretože tie sú predsa tak ľahko zničiteľné..to vieme všetci. A kto sa popáli na vlastnej koži, často si dokáže i po rokoch vybaviť tú nesmiernu bolesť. No všetko, čo sa deje, má nejaké odôvodnenie. Celý život je vecou výberu. A ja si práve vyberám - byť sama sebou a nenechať sa ovplyvňovať druhými. Hlavne čo sa týka bližších vzťahov s tými, ktorí sa chvíľku tvária, že vás milujú, no pritom sú úplne mimo či poprípade absolútne nezrelí na to, aby vôbec s niekým niečo mysleli seriózne. Niektoré tie poľutovaniahodné veci - že som sa nechala obmedziť alebo (či už z vlastného presvedčenia a vlastnej pravdy alebo pod tlakom toho - ktorého človeka či okolia) som spravila nejakú sprostosť, ktorú ľutujem - väčšina týchto prežitkov prišla pre moju žúrkovskú povahu, niektoré len tak z malichernosti, niektoré z beznádeje. Bolo ich dosť. Nik nie je úplne čistý a nevinný. Ani to neočakávam od druhých. No predstavte si, že zrazu príde v jednej sekunde človek, pri ktorom sa vám zastaví svet a máte pocit, že ak on nemá byť váš "vodca" a neprišiel, aby vás mnohé naučil, tak nikto. Že prišiel, aby ste sa uvedomili a aby ste skrotli. A vy jednoducho len viete, že sa od neho nemôžete odtrhnúť, lebo by ste to sakra ľutovali. Ako keby vás prešiel zrazu parný valec. Ešte som to nikdy nezažila, úplne seriózne. Pocit, že fúha, z niekoho srší toľko dobra či ako to nazvať.. A ešte som nikdy nikomu, koho poznám jeden jedinký deň neželala, aby bol tak šťastný ako len najviac to ide. Tá myšlienka ma totálne v jednom momente zaliala, zostala som len s vypúlenými očami pozerať pred seba ako ´čo tým moj zdegenerovaný mozog práve chcel povedať´. A na moje vlastné prekvapenie som si v konečnom dôsledku dokonca želala (v kútiku duše tak trochu potajomky) aby som bola i ja jedným článkom jeho šťastia. Ten človek bol pri mne krátko, no za to kurva intenzívne. Pritom sa ma takmer nedotkol. Bolo to čosi, čo zažijete tak raz za veľmi dlhú dobu, ak vôbec. Takých dní by každému z nás trebalo primiešať do života viac a bol by tu možno konečne pokoj a ľudia by boli šťastnejší. A pritom stačí tak málo. Nasaďte si ružové okuliare so mnou :)