Nothing but the heartache

Cestou domov, kráčajúc po zaprášených chodníkoch prostého bratislavského centra, mala som pocit, že moju dušu roztrhne tá nechutne silná a protivná emócia klamlivej ilúzie, ktorá stále človeku dodáva tú neoblomnú nádej, že všetko bude tak ako si predstavuje...pretože som si v okamihu pravdy, ktorý ma zrazu nečakane objal a takmer pridusil, uvedomila, že nič na svete nie je tak ako chcem...a načo by aj bolo...moje oči nebadane vlhli, no keď sa slza dopracovala k okrajom viečok, dlhú chvíľu čakala, kým sa zaleskne v svetle nočných lámp. Nemôžem! Aj keď mi bolo jedno, či ma vidí ujo predávajúci poblíž noviny, či si o mne budú šuškať tie dievčatá po mojej pravici, všetko mi bolo jedno. Odháňala som ich vážnym pohľadom, prezrádzajúcim bolesť, smútok, žiaľ, čokoľvek čo ich odradí priblížiť sa ku mne. Nech si myslia čo chcú, hlavne nech sa tvária, že nič nevidia...raz to predsa muselo prísť. Bude to tak lepšie. Zajtra bude všetko iné. Autá stojace na chodníku pri ceste sa budú tváriť, akoby tam nestáli, keď som okolo nich v záchvate svojho citového konca prechádzala tmavou uličkou...Ráno ma budú vítať s novým dňom a želať mi všetko len to najlepšie...budem cítiť stratu...budem smutná...a nová...budem rozmýšľať ako to všetko skĺbiť tak, aby to šlo...deň si budem krátiť rozjímaním o tom, aké by to bolo, keby som sa neopúšťala a bojovala...budem to ľutovať. No možno nie tak dlho. Musím totiž ísť ďalej.