...

Chytá ma múza. Geniálne. Cítim sa ako čistá energia. Nič ma nebrzdí. Dokonca ani moje telo, ktoré síce údajne umožňuje čokoľvek, čo si jedna bytosť zmyslí...bohužiaľ nemám za sebou toľko psychického tréningu, aby som to dokázala...a napriek tomu zase plávam v inej sfére. Ani si neuvedomujem, že práve ťukám do klávesnice. Ako vo filme. Čas neúprosne beží a môj život sa nevedomky skracuje. Načo sa nad tým zamýšľať, keď ma ešte neseká v krížoch a nemám plný fejs vrások. Nechcem, aby to prišlo. Aj keď je to prirodzený proces. Najradšej by som vymyslela nejakú drogu, ktorá by mne a môjmu srdcu milým umožnila zostať stále mladými.

Nechoďte ku mne, ale keď prídete

Hej iste, budem doma ak len nebudem vonku,
neklopte ak sa nesvieti
alebo počujete hlasy alebo
keby som čítal Prousta,
ak mi niekto zasunie Prousta pod dvere,
ale nepožičiavam peniaze či telefón
alebo to čo ešte zostalo z môjho voza,
hoci môžete dostať včerajšie noviny,
starú košeľu či chlieb so salámou
alebo nocľah na gauči,
ak nevykrikujete zo sna,
rozprávať o sebe môžete,
to je v poriadku,
všetci prežívame ťažké časy,
ibaže ja sa nepokúšam založiť si rodinu,
absolvovať Harvard
alebo kúpiť si poľovnícku usadlosť,
nemám vysoké ambície,
skúšam sa len udržať nad hladinou
trochu dlhšie...
Teda ak niekedy zaklopete
a ja neodpoviem
a nebude u mňa nejaká žena,
možno mám rozbitú hubu
a čakám telegram
alebo naháňam motýle na
tapete, chcem povedať,
že ak neodpoviem,
neodpoviem, a dôvodom je,
že ešte niesom prichystaný zabiť vás
alebo vás milovať, alebo dokonca chápať.
To znamená, že sa mi nechce rozprávať,
mám kopu roboty, som šialený, je mi fajn
alebo budem možno naťahovať povraz,
tak keby aj bolo rozsvietené
a počuli by ste zvuky
ako keď sa dýcha alebo modlí alebo spieva,
hrá rádio, či sa kotúľajú kocky
alebo sa píše na stroji,
vypadnite, nie je na to deň,
noc, hodina..
niežeby som nevedel byť zdvorilý,
nechcem ublížiť ničomu, ani chrobákovi nie,
ale občas zhromažďujem čosi ako dôkazy,
ktoré je namáhavé roztriediť
a vaše modré oči, určite budú modré
a vaše vlasy, ak ešte nejaké máte
a vaša myseľ - nemôžu vojsť,
kým nieje povraz odrezaný alebo zauzlený
alebo kým sa neoholím
v nových zrkadlách
alebo kým sa svet nezastaví alebo neotvorí
navždy.

(milovaný Buki)

Odpálenááá

Veľa vecí som chcela poznamenať. Napríklad, že som šťastnááá. Nemám na to vlastne žiaden pádny dôvod, no keď si zhodnotím všetky tie záležitosti, ktoré tak dlho omínali a ruinovali môj život... počúvam hudbu a mám takú eufóriu, až z toho zomieram. Možno dočasná vec.. Čo sa týka eufórie, tak určite, ale nedá sa! To, ako som prežívala dnešný deň, sa zapísalo do mojej histórie. A ďakujem človeku, čo to zapríčinil, i keď o tom nemá ani poňatia. Ale to je fuk. Ďakujem!

Najkratšia (alebo najkrajšia???) rozprávka na svete

Kde bolo tam bolo, spýtalo sa raz jedno dievča chlapca:

"Chceš si ma vziať za ženu?"

Chlapec povedal: "Nie."

A dievča žilo šťastne na veky vekov, chodilo nakupovať, tancovať, cestovalo, malo kopu priateľov, pilo martini, vždy malo čistý dom a NIKDY nemuselo variť.

Koniec.

:)))

Philosophic Advice

He who knows not, and knows not that he knows not; he is a fool, shun him.
He who knows not, and knows that he knows not; he is simple, teach him.
He who knows, and knows not that he knows; he is asleep, wake him.
He who knows, and knows that he knows; he is wise, follow him.

Drahá sestra Mit

Odjakživa moja susedka, dobrá priateľka, niečo ako younger sis´. Tak ako mám Adi, mala som vždy po ruke aj ju. Už 18 rokov nás od seba delí len jedna stena. Keď som niečo potrebovala (kľudne aj malichernosť ako zubnú pastu alebo šampón), vždy tu bola a keď niečo potrebovala ona, vždy som tu bola ja. S ňou sa mi spája prevažná väčšina môjho detstva. Odmalička sme skoro každý víkend chodili ku nim na chatu, hrávali sa s barbinami (Adi totiž strašne znervózňovalo, že som ich vždy obliekla naopak...), strašili sa, spoločné oslavy, ´Silvestrovské programy´(Mr. President 4ever;) a keď sme trošku vyrástli, tak depky a koncerty, chlastali sme a ohovárali dlhodielskych tajpkov (viď Hovado s náhrdelníkom a mnoho ďalších). Keď som sa vymkla, stačilo preliezť cez ich balkón k nám domov a bolo. Dnes ráno som sa dopočula, že sa sťahujú. Síce len o 2 bloky ďalej, no aj tak...divný pocit. Aj by som sa rozrevala, ale nechcem to preháňať. Viem, že ju nestratím, ale bude mi tu chýbať. Ktovie ako často budeme spolu...budú mi chýbať tie rána s huslami (ujo je huslista), záchvaty smiechu a "hádky" keď vytočená Mit jačala na fotra a my sme všetko zreteľne počuli. Proste kopa srandy. Alebo bizooon rulez... A viete, čo je najlepšie? Že sa na ich miesto má nasťahovať nejaký mladý neurochirurg!! Preboha... Ja nechcem žiadneho iného suseda! Už nepostačí pár krokov naboso, už sa budem musieť obúvať a obliekať, keď jej budem chcieť zazvoniť... už žiadne pyžamové sesion:( smutná som.