Rok nový, všetko nové

Keďže som pohoršená popularitou Eugisovho blogu, rozhodla som sa aj ja po dlhej odmlke konečne niečo napísať. Tá pauza.. bola prospešná. A myslím, že nikomu neprišlo tak veľmi ľúto, že nič nepíšem, keďže tento blog aj tak číta minimum ľudí. Usudzujem to na základe toho, že jediný, kto mi sem pravidelne píše commenty je Robis a z času na čas aj nejaká ďalšia zblúdilá duša.. Rozmýšľala som, o čom písať. Nič konštruktívne mi nenapadá, no keďže sa chcem držať nadpisu, budem písať o novom roku. Niežeby sa toho zmenilo veľa, to som použila v názve len preto, že sa mi to tam hodilo.. Ale jedna zmena nastala a radikálna: a síce...už nefajčím! Ale nie, to bol vtip! (:D) Ha. Tuším už postrádam aj základy humoru, nejak nemám dnes svoj deň.. Tak čo sa vlastne zmenilo? Asi nič. Stále som rovnaká nešťastnica a looser (ten budem, ak nespravím čoskoro skúšku a vylejú ma zo školy). Ale na to si ešte pár dní počkám. Pôvodne som mala v pláne prvý tohtoročný post zamerať na Silvester, ktorý bol geniálny (aj keď si z neho veľa nepamätám), ale keďže ani môj blog nepodporuje drogy a alkohol.., radšej ho vynechám z repertoáru. Potom mi už len zostáva spomenúť, že sa neustále drtím na blbé dejiny (už si fakt pripadám ako vypatlaná krava, keďže sa stále na mňa veľa nenalepilo), že ma pred pár dňami okradli hnusní smradlaví cigáni*, ktorí sa votreli do našej drahej Vanesy za účelom ukoristiť od nejakej nebožiačky alebo nebožiaka almužnu bez jeho vedomia. Dúfam, že im tie prachy uleteli hneď ako vyšli z podniku. Alebo im ich osral vták z nebies. Hm, asi to tak je, že socka sockou ostane. Mala by som si kúpiť už konečne tú nepriestrelnú vestu z Lidlu :D (keď už sme pri ňom, zakážte prosím svojím babkám kupovať v Lidli zeminu a nedajbože do nej sadiť kvety. Naša drahá babička to urobila a dokonca zasadené rastlinky dotrepala na Vianoce zo Žiaru až ku nám do Bratislavy, aby sme v tom našom trojizbáku mali viac zelene. Teraz mi po izbe poletujú samé malé mušky.. V podstate sú neškodné, ale dosť lezú na nervy. Pred chvíľou som jednu sfukovala z monitoru - drzaňu! Jediná kvázi pozitívna vec, ktorá sa mi podarila je, že mám nový telefón, konečne po sto rokoch. Za korunu prišiel ku mne až domov. A dokonca som získala ako bonus aj pero, ktoré som, podotýkam NEVEDOMKY šlohla kuriérovi, keď som podpisovala zmluvu.. Som tak trochu kleptomanka. Hlavne čo sa pier a zapaľovačov týka. Z takej fajn žúrky si vačšinou odnesiem aj desať a ráno sa čudujem, čo robia preboha tie cudzie zapaľovače v mojej taške.. No, ešteže to fajčenie už obmedzujem :D Ľudia by nemali kradnúť. Je to zlé.

* Týmto postom nechcem v žiadnom prípade podporovať rasizmus ani žiadnu inú formu diskriminácie, išlo iba o moj momentálny mentálny pochod - tak ako ma vtedy okradli príslušníci rómskej menšiny, tak ma mohol okradnúť hocikto iný. Záleží na jednotlivcovi. A treba si dávať pozor.. že?

Nothing but the heartache

Cestou domov, kráčajúc po zaprášených chodníkoch prostého bratislavského centra, mala som pocit, že moju dušu roztrhne tá nechutne silná a protivná emócia klamlivej ilúzie, ktorá stále človeku dodáva tú neoblomnú nádej, že všetko bude tak ako si predstavuje...pretože som si v okamihu pravdy, ktorý ma zrazu nečakane objal a takmer pridusil, uvedomila, že nič na svete nie je tak ako chcem...a načo by aj bolo...moje oči nebadane vlhli, no keď sa slza dopracovala k okrajom viečok, dlhú chvíľu čakala, kým sa zaleskne v svetle nočných lámp. Nemôžem! Aj keď mi bolo jedno, či ma vidí ujo predávajúci poblíž noviny, či si o mne budú šuškať tie dievčatá po mojej pravici, všetko mi bolo jedno. Odháňala som ich vážnym pohľadom, prezrádzajúcim bolesť, smútok, žiaľ, čokoľvek čo ich odradí priblížiť sa ku mne. Nech si myslia čo chcú, hlavne nech sa tvária, že nič nevidia...raz to predsa muselo prísť. Bude to tak lepšie. Zajtra bude všetko iné. Autá stojace na chodníku pri ceste sa budú tváriť, akoby tam nestáli, keď som okolo nich v záchvate svojho citového konca prechádzala tmavou uličkou...Ráno ma budú vítať s novým dňom a želať mi všetko len to najlepšie...budem cítiť stratu...budem smutná...a nová...budem rozmýšľať ako to všetko skĺbiť tak, aby to šlo...deň si budem krátiť rozjímaním o tom, aké by to bolo, keby som sa neopúšťala a bojovala...budem to ľutovať. No možno nie tak dlho. Musím totiž ísť ďalej.

xxx

You see the cripple dance
Pay your money, baby
Now's your chance
Eyes like cyanide

I am so dumb
Just beam me up
I've had it all forever
I've had enough

Remember, you promised me
I'm dying, I'm dying, please
I want to, I need to be
Under your skin

Our love is quicksand
So easy to drown
They steal the gravity, yeah
From moving ground

Remember, you promised me
I'm dying, I'm dying, please
I want to, I need to be
Under your skin

And now I understand
You leave with everything
You leave with everything I am
Withering

And now I know that love is dead
You've come to bury me
There's nothing left here to pretend
Anything

Remember, you promised me
I'm dying, I'm dying, please
I want to, I need to be
Under your skin

I'm dying, I'm dying, please
Under your skin

Under your skin

Tu a teraz

Necítim sa.

Nič.

Iba som.

Mám rada.

A zároveň nie.

Ale len kvôli sebe.

Som iná ako som chcela byť.

A neviem sa brániť.

Užívam si.

Naplno?

Nie.

Aj keď...

Môžem.

Smutná?

Nie.

Ľutujem?

Mám čo.

Ale nepotrebujem.

Ľudia robia chyby.

Alebo som víťaz?

V niečom možno áno.

Viem milovať.

Aj keď v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

xxx U fUcKiNg LoOsEr xxx

HaTe MySeLf AnD wAnT tO fUcK eVeRyThInG.

Rozhovor

Je mi zima. Som v tmavej miestnosti a jediný, kto mi robí spoločnosť je môj imaginárny priateľ. Viem, že je tu so mnou. Cítim ako sa na mňa pozerá, počujem jeho hlas...Rozpráva mi o skazenom svete. Vraj ho zvnútra požierajú červy. Červy, o ktorých nik ani netuší, no jedného dňa sa dostanú na povrch a potom si ľudia v panike budú pred nimi hľadať úkryt, dúfajúc, že ich nenájdu. Pýtam sa ho, kedy sa to stane. Nechce mi to povedať. Nalieham naňho. Som zvedavá. Zrazu zmení tému. Stále však rozpráva o budúcnosti. Rozpráva o ľuďoch, ktorých mám rada. Rozpráva o mne. Snažím sa ho zastaviť. „Nie teraz! Nechcem počuť ako dopadnem. Nie! Nehovor mi to!“ No on stále točí a točí a ja ho začínam nenávidieť. Neviem, čo mám robiť. Ako ho poslať preč, ako mu vysvetliť, aby mi dal pokoj...Zrazu sa odmlčí. „Odišiel?“ myslím si v duchu. Som sama. V rozčúlení som si neuvedomila, že počuje každú moju myšlienku. Vie, že som ho znenávidela...už sa možno nikdy nevráti...začína mi byť smutno. Sústredím sa, aby znovu prišiel. Stále je mi zima. To značí, že je asi so mnou. Len sa urazil a robí sa, že tu nie je...asi by sa mu nepáčilo, keby som mu porozprávala svoju teóriu o konci. O tom ako prídu obrovitánski Ronaldovia McDonaldovia a rozšliapu všetky domy jeden po druhom...nebo bude červené a strašidelné a odvšadiaľ sa bude ozývať ľudský plač.. taký bezvýznamný.. Pokryjeme slzami strachu všetky chodníky. Budeme ľutovať, že sme nerurobili veci, ktoré sme vždy chceli. A Ronaldovia so svojím zlovestným úsmevom, ktorý dlhé roky symbolizoval radosť z príjemnej chvíle strávenej s deťmi pri BigMacu, budú búrať a ničiť a vraždiť...
„To sa ti snívalo?“
„Čo? Počujem dobre? Môj imaginárny priateľ je tu!! Dokonca ho zaujíma ako som prišla k Ronaldom...Tak a teraz budem rozprávať ja........“

Óda na cigarety

Jedna ciga, druhá ciga,
dym z nich sa vždy krásne dýcha.
Taká malá závislosť,
hneď ma prejde všetka zlosť.
Ruky sa mi od vzrušenia trasú,
vidím v nich dnes svoju spásu.
Nikotín mi v krvi prúdi,
je mi jedno, ak ma niekto za to súdi.
Poviem iba: "Ber a pál,
cigarety Boh nám dal."

PUNKY